4 rady pre začínajúcich autorov

Mnohých ľudí láka písanie. Začnú v mladosti čítať a postupom času si uvedomia, že aj oni by radi vytvorili nejaký príbeh. Myslia si, že to bude hračka. Sedieť hodiny za počítačom a ťukať slová, ktoré sa z nich sypú ako múka do cesta.

Zo začiatku je písanie krásne. Neviazané. Podporuje predstavivosť. Autor si až postupom času uvedomí, že niečo mu tam nehrá. Môžu prejsť roky, kým sa bude zaoberať aj druhou, tou náročnejšou stránkou textu.

A vtedy sa jeho krásne písanie skončí.

Podľa mňa práve tento moment určí autorovu ďalšiu cestu. Či urobí za touto časťou života hrubú čiaru, alebo či bude pokračovať a zlepšovať sa.

Pre tých, ktorí to nevzdávajú a ktorých náhle osvietilo, aké hrozné je ich písanie, prinášam zopár rád, ako sa pohnúť ďalej.

 

  1. Píšte pre seba, nie pre čitateľské publikum

Veľa začiatočníkov robí to, že začnú písať len kvôli tomu, lebo chcú získať pozornosť. Napríklad uverejňovaním príbehov na pokračovanie niekde na internetovom webe. Ich záujem o text sa odvíja od toho, koľko dostanú lajkov, smajlíkov a ako veľmi ich niekto pochváli. Pokiaľ sa nikto nevyjadrí v komentároch, stratia záujem o písanie.

Toto je však podľa mňa veľmi základná chyba. Autor, ktorí zastáva myšlienku: „aký má zmysel písanie, keď to aj tak nikto nechce čítať?“, by mal s písaním rovno skončiť, pretože je to preňho vopred prehratá vojna.

Zo začiatku a aj nasledujúcich pár rokov by malo byť písanie výhradne iba o tom, že píšete pre seba a pre nikoho iného. Užívate si to, máte chuť sa zlepšiť kvôli sebe, nie kvôli iným. Tento základný pocit, láska k písaniu, tkvie v každom z nás. Treba ju postupne spevňovať. Až keď bude dostatočne stabilná pre vás, môžete ju rozšíriť medzi ľudí.

 

  1. Myšlienky v jednom veľkom chaose

Keď som mala jedenásť, moje písanie vyzeralo tak, že som v texte nerobila žiadne odseky. Celý text bol jednoliaty – jednoducho to bol veľký chaos. Začínajúci autor si akosi neuvedomí, že to nie je správne, aj keď nikdy som nechápala prečo. Predsa len, čítame knihy. Vidíme, ako v nich je rozmiestnený text. I mne došlo veľmi rýchlo, že na mojom príbehu niečo nesedí a chcela som tú chybu napraviť.

V predošlom článku (Chyby, na ktoré by si mali autori posvietiť – odkaz: http://vydavatelstvomagna.sk/7-veci-na-ktore-si-mali-autori-posvietit/)som písala o tom, že by mali autori veľa čítať. Toto platí aj pre začiatočníkov. Z knižiek sa človek učí, vidí rozmiestnenie textu, gramatiku, štylistiku, ako sú stavané dialógy.

Ak chcete dobre písať, čítajte. A čítajte veľa.

 

  1. Priama reč

Dialógy a to, ako ich správne podať, je asi posledná vec, ktorou sa začiatočníci zaoberajú. Veľakrát to však býva kameňom úrazu. Nehovorím len o umelosti slov, ktoré postavy vypúšťajú z úst a vôbec k nim nesedia, narážam aj na spôsob zapisovania priamej reči. Niektorí používajú horné úvodzovky na začiatku aj na konci priamej reči. Niektorí používajú dokonca čiarky! Takže ak niekto nevie, ako sa píše priama reč, odporúčam mu, nech si to rýchlo naštuduje, pretože je to autorov hlavný nástroj.

Pre tých nezasvätených prinášam aspoň v skratke zopár pomôcok:

– úvodzovky na konci aj na začiatku sa píšu použitím kláves Shift + ô,

– za prvou, dolnou úvodzovkou NIE JE medzera, hneď nasleduje text,

– pred poslednou, hornou úvodzovkou NIE JE medzera, až ZA ňou,

– ak používate uvádzacie vety ako: povedal, odpovedal, poznamenal, skonštatoval, atď., píše sa na konci výpovede, pred hornou úvodzovkou čiarka a uvádzacie vety začínajú malým písmenom. („Máš pravdu,“ povedal Ivan.),

– to isté pravidlo platí, aj keď použijete výkričník, otáznik či tri bodky na konci výpovede. Uvádzacia veta je vždy malým. (Príklad: „Ako sa máš?“ spýtala sa mama.),

– ak nasleduje za priamou rečou činnosť postavy namiesto uvádzacej vety, vtedy je v priamej reči na konci bodka (otáznik, výkričník, tri bodky) a ďalšia veta sa začína veľkým písmenom (Príklad: „Nechal som ho odísť.“ Otec si pretrel spotené čelo.).

 

Toto je v skratke iba pár neúplných základov. Začiatočníci však v týchto prípadoch robia najviac chýb. Treba sa naučiť priamu reč. Keď ju budete ovládať, potom môžete prejsť na to, ako písať prirodzené dialógy a zmysluplné konverzácie postáv.

 

  1. Nenechajte sa odradiť

Veľa začiatočníkov sa nechá odradiť pri prvom neúspechu. Písanie je veľmi citlivá záležitosť. Asi bude zbytočné hovoriť vám, že si to neberte tak osobne, no vážne by ste nemali. Ak sa prvýkrát odhodláte niečo zverejniť na internete a od niekoho dostanete brutálnu kritiku, vezmite si z nej ponaučenie, to dôležité. Buďte vďační za to, že si dal niekto námahu povedať vám, kde robíte chyby, aby ste ich mohli napraviť. Nemyslite na to, že vám chcú ľudia uškodiť. A už vonkoncom nemyslite na to, že píšete hrozne.

Chce to cvik.

Písanie možno vyzerá jednoducho, ale jednoduché rozhodne nie je. Ani na klavíri nedokážete zahrať hneď, ako si zaň sadnete. Tiež musíte veľa trénovať predtým, ako vytvoríte hudbu, ktorá sa dá aspoň trochu počúvať. S písaním je to rovnako. Musíte cvičiť a nechať si poradiť, aby sa vaše texty dali čítať.

 

Nezabudnite mi napísať, aké sú (boli) vaše začiatky v písaní. Vytrvali ste?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *