Vianočný chaos – 3. kapitola

Vianoce sú plné lásky, spokojnosti, času stráveného s rodinou, ale aj chaosu. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si náš darček, ktorého finále môžete očakávať na Štedrý deň.

Nevedela som, čo robiť. V hlave som mala ako po výbuchu. Nespomínala som si na nič. Vedela som však, že musím rýchlo odísť. Postavila som sa, v snahe vypátrať oblečenie. Okej, nohavičky, podprsenka, šaty. Keď som už ako-tak bola oblečená a našla som všetko, čo som potrebovala, siahla som do kabelky.

Do kelu, kde mám mobil??? Že ja som včera tú Silviu počúvala. Už nikdy sa nedám nahovoriť na nejakú hlúposť. Moje svedomie kričalo od znechutenia, keď sa otvorili dvere a do izby vstúpil ON.

„Ahoj, krásavica, už si hore?“

Môj pohľad akosi automaticky spočinul na jeho dokonalej postave. Vypracované ruky, tehličky na bruchu. Nevedela som oh neho odtrhnúť zrak.

„No čo, ešte si nevidela nahého chlapa?“ povedal so širokým úsmevom.

„Čo? Ako? Jas… jasné, že hej, ale….sorry, ako som sa tu ocitla? Ja… ja si nič nepamätám.“ Akútne som potrebovala, aby sa skončila táto trápna situácia.

„Prepáč, počkaj, oblečiem sa.“ Otočil sa a jeho krásne vypracované telo som mala možnosť vidieť aj odzadu. Preč bol iba chvíľu.

Keď sa vrátil, úsmev mu z tváre zmizol. „Takže ty si naozaj nič nepamätáš?“

„Nie“, odpovedala som rýchlosťou blesku.

„A to som si myslel, že dnes strávime príjemné ráno.“

„To fakt?“ to bola skutočne zúfalá otázka.

Pobavene si ma premeral.

„Si nejaká prekvapená, zaujímavé,“ poškrabkal sa po brade, „veľmi zaujímavé. V noci si nebola taká vyplašená, keď si mi robila…“

„Radšej ani nedopovedz, lebo sa začnem ozaj červenať,“ skočila som mu do reči. Dúfala som, že som  nerobila to, čo si myslím, že som robila. Jeho pohľad mi všakveľa napovedal.

„Panebože,“ priam som skríkla.

„Takúto reakciu som teda vážne neočakával, si predsa rozvedená nie? Tak čo vyšiluješ? Môžeme si to ešte dnes ráno užiť a potom sa vybrať po svojom. Samozrejme, budem rád, ak sa mi ešte niekedy ozveš. Je s tebou zábava a hlavne nie si znudená panička z Orange County.“ Zavtipkoval a mne to vyčarilo nepatrný úsmev na tvári. Posmelená som k nemu konečne dvihla zrak.

„Tak? Dáš si aspoň kávu?“ nadhodil.

Chcela som chlapa? Mala som chlapa. Ono je to asi skutočne pravda, že si má človek dávať pozor na to, čo si želá. Ale bol prenádherný. Skutočne som ulovila tamtoho? Nie je to sen? Ešte včera som si myslela, že to mám tam dole už obrastené pavučinami a zrazu taký kus.

Rýchlo som sa spamätala. Nakukla som do mobilu, kde svietila esemeska od detí, že sú v poriadku. Fajn, aspoň som mala možnosť užiť si s krásavcom celý deň.

Nasledovala som ho do priestrannej kuchyne.

 

* * *

Po desiatej ráno som sa už nachádzala vo svojom skromnom príbytku, udivená vlastným správaním. Či som si to chcela, alebo aj nechcela priznať, ten chlap sa mi dostal pod kožu. V mojom mobile zasvietila ďalšia esemeska. Od neho.

-Ahoj panna s pavučinami, aj si prišla domov?-

Áno, pri raňajkách som mu zvestovala, že som dole obrastená pavučinami cudnosti, naposledy som sexovala s mojím ex pred vyše rokom. Môj krásny mužíček sa nádherne smial. A ten úsmev…

-Ahoj Áres, áno som už doma, našťastie, deti prídu až v pondelok, takže sa môžem dať po toľkej rozkoši do normálneho stavu.-

-Čo znamená normálny stav?-

-Dobrá otázka-

-Mne sa tvoj stav nenormálnosti náramne pozdáva. Si dračica, to na ženách milujem.-

-A koľko si ich mal, ty Cassanova?-

-A ty? Len svojho ex, čo?-

-A na to si ako prišiel?-

-Bola si v noci najprv taká vyplašená a povedala si mi to sama 😆-

No do riti!

-Nepovedala!-

-Ale áno a to sa mi na tebe tak páči, ty čarodejnica 😘-

Pozrela som na displej s otvorenými ústami.

-A ty? Koľko si ich mal?-

-Za celý život len 5, aj to boli priateľky, žiadne bokovky. A po rozvode som nemal žiadnu, až kým som nestretol teba 😁-

-Tomu mám ako veriť?-

-Je v tom problém? Nie som priaznivec promiskuity-

-To sme teda dvaja-

-Keďže nemáš doma deti, môžeme sa večer stretnúť. Tentoraz u teba.

-U mňa sa ti nebude páčiť, som chudobná kostolná myš na rozdiel od teba-

-Chudobná kostolná myš, čo sexuje ako bohyňa lásky-

-Haha, len to telo zmizlo v pôrodnici 😆-

-To je snáď pochopiteľné, možno som bohatý, ale nie povrchný a nezabúdaj, že aj ja mám s bývalou deti, takže viem, ako sa mení ženské telo počas tehotenstva a aj po pôrode. Nemôžeš ma ničím prekvapiť 😚-

-Máš tie frázy naštudované?-

-Ja som od prírody gentleman, vychoval ma tak otec-

-Len aby to neboli len keci, ktoré ma majú prinútiť zavolať ťa k sebe a ty ma tu potom zabiješ a rozkrájaš. Úprimne ti píšem, že som skutočne chudobná a najdrahšia vec je tu asi môj starý mobil 😅-

-Daj mi radšej adresu, nech viem, kam mám prísť o ôsmej-

 

A tak som mu tú adresu poslala. Celý deň som premýšľala nad správami, ktoré sme si písali a nad nocou, ktorú si vôbec nepamätám.

Zazvonil mobil. Silvia…

 

O Sofii Keller

Ahojte, keďže ste všetci zvedaví, kto som, čo som, rozhodla som sa, že vám priblížim kúsok svojho života. Narodila som sa 6.8.1985 v malej dedinke na západe Slovenska. Moji rodičia to so mnou nemali ľahké. Okrem mňa, mali ešte dve ďalšie deti, o ktoré sa museli starať. A samozrejme ja, rebel, som vždy niečo vyparatila. Častokrát si rodičov museli volať do školy, aby za mňa vyžehlili problém. Po mojej rannej puberte som nastúpila na gymnázium, kde som zistila, že písanie ma veľmi baví. Písavala som poviedky, ktoré vyhrávali prvé miesta. No lenže osud ma zavial inam a po skončení strednej školy som vycestovala do zahraničia. Počas tých rokov v zahraničí som nadobúdala skúsenosti z oblasti jazykov, kultúry a histórie. A tieto svoje skúsenosti môžem momentálne uplatňovať v práci ktorú robím a ktorá ma baví  – prekladateľstvo.                                                             Možno sa pýtate, čo ma teda priviedlo späť na Slovensko? Odpoveď je jednoduchá. RODINA. Moji rodičia už nie sú najmladší a ako najstaršie dieťa je mojou povinnosťou sa o nich postarať. Opustila som svoju prácu, svojich priateľov a keď som prišla opäť na Slovensko, musela som dobre zvážiť, čo budem robiť. Začala som znovu písať. Poviedky, romány, všetko, čo sa mi v hlave zrodilo. Avšak všetko, čo som napísala na papier, som uložila do šuflíka a nechala tam pekne ležať. Veď kto by stál o moje poviedky? Jedného dňa ich však našla moja mamina a povedala mi, že by som to mala skúsiť vydať. Neblázni, povedala som jej. Lenže, ten chrobák, ktorého mi dala do hlavy, neutíchal. Rozhodla som sa teda napísať do viacerých vydavateľstiev, no ani v jednom nestáli o poviedky. Až na vydavateľstvo Magna. S konateľkou Gabikou sme sa dohodli na spolupráci a tak teraz môžem uverejňovať svoje poviedky. 😊 A možno, v dohľadnej dobe, bude aj kniha. Nikdy nevieme.

Obľúbená farba: Smaragdová

Obľúbené mesto: San Diego

Obľúbené jedlo: Sushi

Obľúbená skupina: Abba

Viac o Sofii nájdete tu https://www.facebook.com/sofiakeller01/

Kto nedá ruku k dielu, nech nečaká, že z toho niečo bude mať

26. novembra 2017

Vianočný chaos - 4. kapitola

26. novembra 2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *