Vianočný chaos – 4. kapitola

Vianoce sú plné lásky, spokojnosti, času stráveného s rodinou, ale aj chaosu. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si náš darček, ktorého finále môžete očakávať na Štedrý deň.

Zdvihla som prichádzajúci hovor a už to začalo. Ten vodopád otázok.

„Tak, aké to bolo včera v noci? Dostala si sa na druhú metu? Ako vyzerá v posteli? Chcem vedieť úplne všetko, aj ten najmenší detail,“ bola zvedavá ako malé dieťa, ktoré prešľapovalo pred vianočným stromčekom, pod ktorým sa nachádzalo množstvo darčekov.

„Silvia, spomaľ,“ celá som sa červenala, našťastie ma cez telefón nevidela, „Nechcem o tom hovoriť.“

„A to už prečo?“ čudovala sa, „Stalo sa niečo? Veď keď si s ním išla do auta tak si sa tvárila veľmi spokojne. Ak ti skrivil čo i len vlas, tak si ho osobne nájdem a zmaľujem mu ten jeho pekný ksicht.“

„Nie nie, bože chráň! Nič zlé sa nestalo,“ upokojila som ju, „Len pravdu povediac… neviem, čo ti mám povedať, pretože mám úplné okno. Zo včerajšieho večera si nič nepamätám. Za to on si toho pamätá až príliš.“

„A?“ evidentne čakala pokračovanie.

Chvíľu som sa odhodlávala, či jej to vôbec poviem, ale veď je to moja kamarátka, mala by to vedieť.

„Dnes o ôsmej príde ku mne.“

Na druhom konci sa ozvalo radostné zapišťanie.

„Haló? Silvia si tam?“

„Lepšie to pre teba ani dopadnúť nemohlo. A že sa dáš do parády, nie že mu dvere otvoríš v teplákoch a drdole! Vieš čo? Mám nápad. O tretej budem u teba, zatiaľ uprac byť a sprav z neho dokonalé hniezdočko lásky.“

„No dobre,“ inú možnosť som aj tak nemala. Ona by mi s tým pílila uši tak dlho, až kým by zo mňa nedostala odpoveď, ktorú chcela počuť.

„Skvelé! O tretej som u teba,“ dodala a ukončila hovor.

Rozhliadla som sa vôkol seba.

Vianočné upratovanie som v posledných dňoch stále posúvala na vedľajšiu koľaj. Akosi mi vždy do toho prišlo niečo „dôležitejšie“.

No čo už.

Ale teraz už bolo naozaj nevyhnutné vytiahnuť vysávač a aspoň letmo ním prebehnúť po obývačke, spálni, kuchyni, chodbe a kúpeľni. Detská izba mala čas. Umyla som riady, zahladila stopy po prázdnych obaloch od kokosových salónok, ktoré sa tento rok zrejme ani nedostanú na stromček. Zo všetkých kútov bytu som poznášala zvyšky vonných sviečok. Toto takzvané romantické gesto som chcela využiť na skrytie skutočnosti, že stena v obývačke bola na viacerých miestach špinavá od špagetovej omáčky. Na vymaľovanie celej izby nebol čas, ani peniaze.

Z tajnej skrýše, v ktorej som mala odložené drobné maškrty na horšie časy som vybrala balíček slaných tyčiniek, nech na konferenčnom stolíku nie je len váza s usušenými kvetmi.

Ani neviem ako a už na kuchynských hodinách naskočilo 15:00. Presne v tej chvíli mi aj zavibroval mobil a na displeji zasvietilo Silviine číslo.

„Presná ako hodinky,“ poznamenala som a rýchlo stlačila tlačidlo zvončeka, aby mohla ísť dnu.

Keď som ju zbadala stáť pred bytom, nemohla som uveriť vlastným očiam, čo všetko so sebou niesla. Pripadala mi ako chodiaca drogéria, kozmetický a svadobný salón dohromady. V jednej ruke taška s líčidlami, v druhej minimálne päť voňaviek a pod pazuchou držala akési modré zamatové šaty, na môj vkus však príliš krátke.

„Kde sa môžem zložiť a začať tvoju premenu na princeznú?“ vyzvedala plná nadšenia a elánu, ktorý mne v poslednom čase chýbal.

Moje bezradné myknutie pliec si evidentne vysvetlila ako pokyn k presunu do kúpeľne, takže len čo si vyzula čižmy, už aj tam zamierila.

Nasledujúcich pár hodín som sa vonkoncom necítila vo svojej koži.

Niečo také ako makeup a očné tiene som si na seba nedávala už roky. Odkedy prišli starosti o dieťa sa čas strávený v kúpeľni stal pre mňa luxusom. A po rozvode… škoda hovoriť. To som si pripadala ako to najodpornejšie škaredé káčatko na svete. Ale teraz sa o mňa zaujímal vypracovaný krásavec a ja som sa už aj tak potrebovala vzchopiť a prestať ľutovať. A zmena vizáže bol prvý a nevyhnutný krok.

„No to ma podrž!“ zhíkla som akonáhle mi Silvia dovolila pozrieť sa do zrkadla, „To som naozaj ja?“

Nemohla som tomu uveriť.  Kruhy pod očami sa stratili neznámo kam, pleť vyzerala omnoho živšie a nevýrazné pery mi prekrýval žiarivý červený rúž. Takto nádherne som predtým vyzerala len raz a to na stužkovej.

„Počkaj keď si oblečieš tie šaty,“ lišiacky na mňa žmurkla.

„A nechýba na nich niečo?“ to bola moje prvá reakcia, keď som uvidela ten odhalený chrbát, ktorý z nich vytŕčal.

„Nie, tak majú vyzerať.“

„Nemyslím si, že sú práve najvhodnejšie,“ ovládli ma pochybnosti.

„Len sa ty nič neboj. Som si istá, že je to viac ako vhodné,“ ubezpečila ma a potľapkala po pleci.

Bolo za desať osem keď sa mi ju konečne podarilo dostať z bytu. Aj keď dobre viem, že by sa najradšej skryla do skrine a odtiaľ pozorovala celé stretnutie.

Práve včas. Ani nie o päť minút zvonil zvonček, tentokrát priamo pri dverách.

Otvorila som ich a stál tam on, pán dokonalý. V tmavom obleku a s kyticou červených ruží.

„Tie sú pre teba,“ povedal so zvodným úsmevom na tvári.

No teda, na takéto romantické gesto sa môj bývalý manžel nikdy nezmohol, dokonca ani na Valentína.

„Ďakujem,“ odvetila som stroho a s vyjaveným výrazom na tvári si prevzala ruže.

„Vyzeráš skvelo… na zahryznutie.“

Tento kompliment ma tak zaskočil, že ma nenapadla žiadna vhodná odpoveď. Tak som sa len milo usmiala a pozvala ho ďalej.

Chvíľu sa rozhliadal po mojom skromnom byte, až nakoniec jeho oči opäť spočinuli na mne. Bola v nich akási zvláštna iskra, ktorej som ale nevenovala pozornosť.

Obaja sme sa uvelebili na vŕzgajúcom gauči v obývačke.

Nastalo to všeobecne známe niekoľkosekundové trápne ticho. Nikto z nás nevedel, kde by mala naša konverzácia začať.

Už som sa ho chcela spýtať, čo robil po zvyšok dňa, keď v tej chvíli sa ku mne z nenazdania nahol a pobozkal ma. Pritisol si ma k sebe a pocítila som jeho ruky na odhalenom chrbte.

Zrazu ma striaslo a naskočila mi husia koža.

Vôbec som z toho nemala dobrý pocit. Jeho dotyk mi v tej chvíli prišiel taký hrubý, neosobný, sálal z neho chlad.

Odtiahla som sa od neho a prekrížila ruky.

Tie zvláštne iskričky v jeho očiach mi teraz dávali väčší zmysel. Bol to odraz obyčajnej žiadostivosti.

„Mal by si už ísť,“ povedala som bez akejkoľvek emócie v hlase.

 

O Barbore Šedíkovej 

Začínajúca mladá spisovateľka, študentka a rodáčka z Trnavy. Má rôznorodé záľuby ako fotografovanie, kreslenie, maľba na textil a celoživotná láska k histórií jej priniesli nevšedný a jedinečný pohľad na svet. Zásadný vplyv na jej tvorbu mali velikáni svetovej literatúry, vďaka ktorým si dokázala vytvoriť svoj osobitý štýl písania a to najmä Victor Hugo a Carlos Ruiz Zafón.

Vo Vydavateľstve Magna jej vyšiel knižný debut s názvom Margaret Raven.

 

Vianočný chaos - 3. kapitola

3. decembra 2017

Vianočný chaos - 5. kapitola

3. decembra 2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *