Vianočný chaos – 7. kapitola (KONIEC)

Vianoce sú plné lásky, spokojnosti, času stráveného s rodinou, ale aj chaosu. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si náš darček, ktorého finále môžete očakávať na Štedrý deň.

Vôbec som nemala záujem precitnúť do reality. Páčilo sa mi to. Tá nahromadená vášeň chcela ísť von. Hneď!

„Teraz?“ vyšlo zo mňa nešťastne.

V tom momente som ucítila jeho ťažkú ruku na mojej tvári.

Trhlo mnou.

Vystrašila som sa. Zrazu bola tma a ja som sa začala rozhliadať. Pomaly som spoznávala priestor vôkol seba. Spálňa. Moja spálňa. Na sebe som mala tmavomodré minišaty, ktoré ma Silvia donútila obliecť si na diskotéku.

Začula som hlboký nádych. Pozrela som sa kto leží vedľa mňa.

Bola to Silvia. Tvárou otočená ku mne spala s otvorenými ústami, z ktorých jej tiekla slina. Aj ona mala na sebe to, v čom šla na diskotéku.

Hlavne, že ona si zobrala rifle a tričko s normálnym výstrihom, kdežto mňa obliekla ako výstavný kus.

V ústach mi čosi zomrelo. Zrejme od smädu, pretože som v nich mala obrovské sucho. Skĺzla som z postele ako mátoha. Hlava sa mi neskutočne točila a v žalúdku som mala tanečníkov tancujúcich jave.

Zázrakom som sa dotrepala do kuchyne a zasvietila malú halogénovú lampu pod linkou.

„Prečo teraz svietiš tak jasne?“ vynadala som jej.

Schmatla som fľaškovú vodu, naliala do pohára a vypila. Zombie chôdzou som sa premiestnila na WC. Tma ako v rohu, ale kašlem na to. Nesvietim. Vycikala som sa, spláchla, nahmatala vodovodný kohútik a pustila vodu. Chvíľu som len tak držala ruky pod tečúcou vodou. Mydlenie rúk si na teraz vyžadovalo energiu, ktorú som nemala. Vypla som vodu a s kvapkami vody padajúcimi z mojich rúk som sa vrátila k mojej spálňovej kamoške.

Zaspala som.

Ráno ma zobudil zvonček. Silvia vydala akýsi divný medvedí zvuk a poslepiačky šmátrala po posteli.

„To nie je budík, ale zvonček u dverí.“ hovorím jej.

„Vypni ho.“ odpovedala ťažkopádnou rečou.

Nemala som pocit, žeby mi ten zvyšok spánku veľmi pomohol. Cítila som sa tak strašne ako v noci. Došla som k dverám. Za nimi stálo dievča od susedov s igelitovou taškou.

„Dobré ráno pani Haštová. Priniesla som vám psíka. Naši vám ďakujú.“ a už mi aj trepe do ruky vodídko na konci ktorého si malý hnedý jazvečík vrtel chvostom ako o život.

„Psíka?“ opýtala som sa prekvapene. V hlave som mala úplnú prázdnotu. Nedokázala som na nič myslieť.

„S rodičmi odchádzame na Vianoce ozdobiť palmy.“ Už sa mi začalo vyjasňovať. Asi pred mesiacom som im sľúbila postrážiť psa na desať dní, kým budú na Floride u ich najstaršej dcéry.

„Ach tak áno… čo je v tej taške?“ naklonila som sa.

Dievča odstúpilo. Zrejme ju odohnala tá zdochlina v mojich ústach.

„Granuly pre psa a misky na žrádlo a vodu.“ podávala mi tašku a myslím, že si v tej chvíli želala aby mala dlhšiu ruku, ktorá by zabezpečila dostatočnú vzdialenosť odo mňa.

Z výťahu práve vystúpil sused, ktorý býva oproti. Štyridsiatnik, milý pán.

„Ale ale pani suseda… ťažké ráno?“ smial sa. Pohľadom si ma celú premeral a potom sa zameral iba na vrchnú časť šiat, z ktorých vytŕčali moje prednosti podoprené ponožkami.

Schmatla som igelitku, vhupla do bytu a zavrela dvere. Mala som v úmysle urobiť si kávu a poriadne silnú, no vodídko sa zaseklo. Môj zrak zistil aj prečo. Pes ostal za dverami. Otváram teda dvere ešte raz a za nimi stojí susedove dievča s pootvorenými ústami a vypúlenými očami.

Nemám šajnu čo povedať, a tak sa iba zaškerím a vtiahnem psa dnu.

„Buď dobrý psík. Žiadne neplechy jasné?“ stanovujem psovi pravidlá.

Odopla som ho z obojka a šuchtám sa na WC. Jedným okom škúlim za psom. Ok. Len decentne oňuchuje svoj dočasný domov.

Zasvietila som si svetlo a pozrela sa do zrkadla.

„No zbohom.“ zhrozila som sa.

Maskara všade inde len nie na očiach a pod nimi kruhy v obilí. S úpravou vlasov by som vyhrala aj nad bosorkou a na šatách v oblasti pŕs veľký tmavý fľak. Asi fernet.

„Káva, najprv káva.“ rezignovala som.

To sa už doteperila aj Silvia.

„Ty ako vyzeráš?“ rehoce sa a ukazuje na mňa.

„Ty na tom nie si o nič lepšie.“ odvrkla som. Určite teraz potrebujem počuť o tom ako hrozne vyzerám. Po tom, čo som sa pozrela do zrkadla. No to uhádla.

Z kúpeľne, do ktorej si to Silvia namierila počujem hlasný smiech.

„Ty kokos, v zrkadle máš víťaza na filmovú úlohu ježibaby.“

Sedeli sme pri stole nad silnou kávou. Silvia pozorovala pochodujúceho psa a ja som mala hlavu v dlaniach. Snažila som sa rozpomenúť si predošlý večer.

Boli sme na diskotéke… Pár chlapíkov nás pozvalo na drink… ON! Bol tam. Určite tam bol. Oči mi behali jeho smerom a on sa tiež pár krát díval na mňa… Tmavovláska… asi o desať rokov mladšia ako ja… pevné prsia… silikónové na betón… prišla k nemu a okato ho v tom červenom predĺženom opasku zvádzala… odišiel s ňou… pili sme… znova sme pili… taxi… Silvia vystrkuje hlavu a zvracia…taxi… nápis rúžom na aute budúcej manželky môjho Ex – Zadrhni sa!… taxi… strkám kľúč do susedových dverí.

Ok, tak to by sme mali. Škoda, že ten sexi idol bol len v mojom sne.

„Ozaj…“ ozvala som sa stále s hlavou uloženou v rukách. „Mala som neskutočný sen. Bol taký živý.“ pozrela som sa na ňu.

„Niečo zlé?“ zaksichtila sa.

„Snívalo sa mi stým sexi chlapíkom.“

„Úúúú. Erotický sen?“ vyzvedala.

„Že či! Skoro som sa…“

„Fakt?! Vyklop všetko, každý detail.“

Tak som to na ňu všetko vysypala. Silvia ma počúvala so záujmom ako dieťa, ktorému čítate jeho obľúbenú rozprávku.

„A čo ti chcel povedať?“ bola v napätí.

„Keby mi tvoja ťarbavá ruka nedala facku, tak by som sa to možno aj dozvedela.“ odpovedala som podráždene. Možno to bol iba sen, ale keď už nemám vzrušenie v reálnom živote, mám nárok aspoň na ten v sne.

„Tak prepáč. Ale keď tak uvažujem, tak ty asi už fakt potrebuješ chlapa. Tvoje telo ti hovorí – Hej, už to potrebujem!“

Silvia sa zachovala ako kamoška a ostala u mňa až do večera. Pomohla mi upratať celý byt. Už bolo aj na čase. Na okná sme sa síce vykašľali, ale zvyšok sa urobil. Šlo nám to od ruky. Určite aj preto, že sme nemali pri sebe deti.

Najlepšou výhovorkou na prestávku bol pes. Veď sa potrebuje vyvenčiť. Desať krát cik pauza je v pohode.

Aj napriek toľkým prestávkam sme večer začali vyberať a rozkladať vianočný stromček a o hodinu na to už aj svietil. Ani ja, ani Silvia nie sme najlepšími dizajnérkami, takže ten stromček pôsobil tak trochu chaoticky a ogrcane, ale bol náš.

Celý ďalší týždeň sa niesol pre mňa v neobyčajne pokojnom duchu. Zatiaľ, čo som videla na tvárach susediek vyčerpanosť, ja som mala všetko „na háku“.

Asi si zaobstarám psa. Decká ten malý špunt dokázal zamestnať na celé hodiny.

Vo štvrtok večer mi zavolal EX a opýtal sa ma, či môžu deti stráviť Vianoce s nimi. Vraj sa s tou svojou fiflenou chcú cítiť ako rodina. Najprv ma to naštvalo, ale potom som si povedala, že tieto sviatky prežijem tak, ako by sa prežívať mali. Pokojne. Z celej štedrovečernej večere som urobila iba zemiakový šalát a upiekla zamatovú roládu. Pôjdem k našim. Bude fajn. Má prísť aj moja mladšia sestra. Bezdetná, slobodná… Bude to ako za starých čias.

Okrem pečenia jedného koláča a prípravy zemiakového šalátu som zabalila darčeky pre deti pod vianočný stromček postavený o ulicu ďalej.

Keďže moju myseľ nezamestnávali povinnosti, mala som tam dostatok miesta na NEHO. Nemohla som ho dostať z hlavy. Nedokázala som prestať myslieť na naše stretnutie v hračkárstve, na jeho pohľady na diskotéke ani na ten sen, ktorý som s ním mala.

Je to len túžba? Chuť po dokonalom tele, ktoré by sa ma zmocnilo? Chémia?

Deň pred štedrým večerom mi došla „návšteva“ a ja som mala na wecku iba jednu vložku.

„Do kelu, musím skočiť do obchodu.“ zahundrala som.

Samoobsluhu máme hneď za rohom a ja som kašlala na to, že mám na sebe staré tepláky a od rána som sa nečesala. Vlasy som zamotala do drdola, natiahla bundu a vybrala sa na nákup.

Zobrala som si vložky a ešte som si prezerala regály s kozmetikou a uvažovala, či si niečo nekúpiť. Potešiť sa napríklad novou maskarou.

Periférne som zbadala, že ma niekto sleduje. Otočila som hlavu a ostala som ako obarená. Na konci regálu stál muž z môjho sna a díval sa na mňa. Na tvári niesol jemný úsmev a potom sa nesmelo vybral smerom ku mne.

„Ahoj.“ pozdravil.

„Ahoj.“ odvetila som rozpačito.

„Prepáč, ale ja… ja ti musím niečo povedať.“

A je to tu! Dokončenie môjho sna.

„Áno?“ horím nedočkavosťou.

„Už v nákupnom centre som sa ťa to chcel opýtať, ale nenabral som odvahu. Potom som ťa stretol na diskotéke, no všimol som si , že sa s kamarátkou dobre zabávate s tými dvoma mužmi, no teraz ťa vidín opäť a nedá mi to.“

„Čo… čo sa chceš opýtať?“ s nervozitou som čakala čo odpovie.

„Máš teraz niekoho?“

„Nie.“ odvetila som skoro pohotovo. Dúfam, že to nevyznelo príliš zúfalo.

„Dobre.“ usmial sa a na okamih sklonil hlavu.

„Mohol by som ťa niekedy pozvať na večeru?“

V hračkárstve som mala z neho dojem, že je to sebavedomý muž, ktorý presne vie, čo chce, ale teraz bol v jeho očiach ukrytý strach. Strach z odmietnutia.

„Iste… veľmi rada s tebou pôjdem na večeru.“ Hodila som naňho široký úsmev a moju hlavu už začali zapĺňať predstavy o mojom gauči po večery.

„Výborne, tak to som rád.“ povedal akoby mu spadol kameň zo srdca.

Zapísal si moje číslo a rozišli sme sa.

Kráčala som späť domov a moju flegmatickú tvár rozjasňoval úsmev a spokojnosť.

Ani nie hodinu na to mi zazvonil telefón a my sme sa dohodli na spoločnom večere v stredu.

Toto sú Vianoce v pravom slova zmysle. Čas plnenia prianí.

Mám pocit, že tento muž práve začal písať prvú kapitolu môjho nového života.

 

O Mary Roe

Som Slovenka žijúca vo Veľkej Británii v okolí Nottinghamu. V hlave mám prevažne nápady na knihy pre deti a mládež, no v budúcnosti by som sa rada pustila aj do trileru. Vďaka dobrej predstavivosti a emaptii je pre mňa čítanie ako sledovanie filmu. Písanie pre mňa znamená veľa. Je to spôsob ako ukázať svetu, čo sa ukrýva v mojich myšlienkach. Taktiež mi to umožňuje učiť sa nové veci a osobnostne rásť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *