Vianočný chaos – 2. Kapitola

Vianoce sú plné lásky, spokojnosti, času stráveného s rodinou, ale aj chaosu. Pohodlne sa usaďte a vychutnajte si náš darček, ktorého finále môžete očakávať na Štedrý deň.

Od toho večera, keď u nás Silvia prespala, som mala neustále pred očami malý strieborný balíček v jej ruke. Vŕtalo mi to hlavou, aj keď som sa teperila po roztopenej ceste k hypermarketu. Chystala som sa kúpiť kapra. Samozrejme, peši.

To dám, hovorila som si.

Keď som vyšla spoza rohu a zbadala som hada vlniaceho sa od smradľavých kadí s rybami až po odkladací priestor na vozíky, prišlo mi nevoľno. Postavila som sa za poslednú pani v rade a rozmýšľala som nad tým, čo to vlastne robím. Tieto Vianoce sú zhon, predbiehanie sa, davy nedočkavých ľudí, ktorí sa besne ponáhľajú za čo najlepším a najdrahším darčekom.

S úsmevom som sa otočila a povedala som si, že tento rok budeme mať rybie filé.

Vo vnútri obchodu som kúpila všetko, čo som potrebovala. Bola som hotová behom dvadsiatich minút.

Pani z brutálne dlhého radu sa behom toho času posunula o dva metre bližšie k rybiemu smradu. Bezducho sa na mňa pozrela. Vrátila som jej úsmev plný vianočnej nálady. Odložila som košík a vzala štyri tašky. Pomaly som sa ťahala domov. Vyložila som nákup do skriniek a pozrela na hodinky.

Ešte mám stále hodinu, kým pôjdem po deti do školy. Nabrala som si vodu, keď mi zazvonil mobil. Na displeji som zbadala dve obrovské písmená „EX“. Poslal mi správu s tým, že si spomenul, že si u mňa zabudol malý strieborný balíček. Presne som vedela, o čo ide, no neodpísala som mu. Nemala som chuť. Vlastne dostala som nervy. Obliekla som sa, zišla dole a odomkla auto, ktoré mi po rozvode ostalo. Aj keď sa to mladej Simonke nepáčilo, ale Matej ho nechal mne a deťom.

Potrebovala som ich dostať z hlavy. Naštartovala som, pustila som si hudbu a rozbehla sa naprieč Bratislavou. Najprv som nevedela, kam idem, nakoniec som sa však rozhodla pre Avion. Majú tam dobré hračkárstvo. Ako som si to šinula po Prístavnom moste, v spätnom zrkadle som zahliadla čierny Mercedes priamo za mnou. Pustila som ho v domnienke, že sa ponáhľa. No on ma len obehol a zaradil sa rovno predo mňa. Nemala som na výber a tak som ho musela obehnúť, pretože som chcela ísť rýchlejšie. Vyhodila som smerovku a vystrčila sa z radu. Adrenalín mi stúpal raketovou rýchlosťou a myšlienky na svojho ex s jeho milenkou som nechala pred bránou paneláku. Keď som obiehala to auto, pozrela som sa, kto sedí za volantom.

Zbadala som možno tridsaťročného muža, mal krátke tmavé vlasy, veľké ruky a nádherné oči. Otočil hlavou a pohľady sa nám stretli. Na tvári sa mu roztiahol jemný úsmev. Rýchlo som pridala plyn a nechápala, čo to bolo. No po chvíli ma opäť dobiehal. Spoločné predbiehanie sa a obiehanie trvalo až k centru. Zhodou okolností išiel stále za mnou.

S úsmevom som pokrútila hlavou, keď sa mi lepil na zadok v garáži. Našťastie, parkoval o dva rady ďalej. Pomaly som vystúpila a vybrala si z auta kabelku. Vyrazila som do srdca nákupného centra. Neustále som myslela na to, čo sa stalo, a ani neviem ako, nohy ma doviedli do predajne s hračkami. Stála som pred regálom s legom a nevnímala svet okolo seba. Pred očami som si premietala tú naháňačku a jeho legendárny úsmev.

Potrebujem chlapa.

Potriasla som hlavou a prikázala som sama sebe nemyslieť na to.

„Prišla si kupovať hračky. Tak kupuj!“ zamrmlala som si pre seba. Zbadala som lego pre Dávidka, po ktorom tak veľmi túžil. Do Vianoc mi zostáva viac ako dva týždne a jedna výplata. To by som mohla zvládnuť.

Z kabelky som vylovila peňaženku a s malou dušičkou som kráčala ku kase. Bolo tam asi päť ľudí. Začala som vnímať osoby neďaleko seba. Čo kupovali, o čom sa zhovárali. Videla som muža v dlhšom tmavom kabáte, ako si vyberal medzi troma barbinami. Pozrela som sa na pokladníčku. Bola to brigádnička a dlho jej to trvalo.

„Voľná pokladňa,“ zakričala druhá a ja som sa rozhodla, že prejdem tam. Jedna babka sa rozbehla hlava-nehlava, vianočná klasika. Div, že ma nezrazila z nôh. Keď som sa išla zaradiť za ňu, odniekiaľ sa vynoril vysoký muž a zrazili sme sa. Až vtedy som si uvedomila, že je to ten z Mercedesu. Vypadlo mi lego z ruky.

Zohol sa poň. „Nech sa páči.“

„Ďakujem.“ Stála som ako prikovaná.

„Poďte dopredu.“ Usmial sa tým úsmevom, na ktorý som nemohla zabudnúť. Sklonila som hlavu.

„Tak ďakujem,“ zamrmlala som znovu a postavila som sa za babičku.

„Vianočné nákupy?“ zašuškal mi za chrbtom. Udivená som sa k nemu otočila.

„No… hej,“ odvetila som krátko. Pohľad mi skĺzol na tri bábiky v jeho rukách.

„Ja som sa nevedel rozhodnúť,“ priznal sa mi a vyceril pri tom žiarivé zuby.

„Za mňa sa rozhodol môj syn.“ Ukázala som lego.

„Moja exmanželka rozhodla za malú, rozmaznala ju.“ Prevrátil očami. Mala som sto chutí mu povedať, že mám zajtra prázdny byt. Bol sladký a ešte aj rozvedený.

„Môj ex zasa tvrdí, že som na deti prísna.“ Mykla som plecom.

„Ďalší,“ povedala unudená predavačka za pultom. Položila som lego na pokladňu a ona sa pustila do práce. Boháč sa na mňa zapozeral.

„Ste rozvedená?“ vyšlo z neho po chvíli.

„Kto dnes nie je?“ Mykla som plecom a zaplatila za svoj nákup.

Stále sa usmieval. „To máte pravdu.“

„Ďakujem za spríjemnenie nákupu.“ Zvrtla som sa na päte a ani som nepočkala, čo odpovie. S igelitovou taškou v ruke som si to namierila naspäť do auta. Martinka je od Dávida staršia a na Vianoce si okrem veľkého množstva hračiek priala aj mikroskop. No ten tu nemali. Vyštartovala som do školy pre deti.

Na druhý deň bol Matej presný a o deviatej mi zvonil pri dverách. S úsmevom na perách som mu otvorila.

„Ahoj. Dnes máš dobrú náladu,“ skonštatoval.

„Áno to mám. Deti sú už zbalené. Dávaj na ne pozor.“ Skontrolovala som Dávidka, už sa obúval. Zapla som mu bundu až po krk.

„Mámí, veď ideme do auta,“ vzdychol si spotene.

„Ale keď vylezieš z brány, akurát ťa ofúkne a prechladneš mi.“ Zamračila som sa. Schmatol svoj ruksak do rúk a vyrazil k dverám. Martinka sa už privítala s otcom.

„Dávajte si na seba pozor a keby niečo, volajte. Jasné?“ Vybozkávala som ich.

„Jasné, mami.“ Obaja prikývli a rozbehli sa dole schodmi aj s vecami.

„Čakajte ma!“ zakričal Matej na chodbe. Pozrela som sa naňho. Nenávisť voči nemu som síce potlačila do úzadia, no nezabudla som a stále to bolelo. Z vrecka mikiny som vybrala škatuľku a podala mu ju. Pozrel do zeme.

„Vieš…“ začal.

„Nič nehovor, nepotrebujem to vedieť.“

„Vďaka.“

„Mám na teba ešte jednu prosbu,“ pokračoval, keď už som sa chcela otočiť.

„No?“

„Môžem deti zobrať v pondelok do školy ja?“ opýtal sa ma.

„Ako to myslíš?“ Vypúlila som naňho oči.

„Že by u mňa prespali aj zajtra a v pondelok ráno ich tam zoberiem,“ povedal a ja som prikývla.

„Dobre, môže byť. Ale budete potrebovať tašky.“ Otočila som sa do izby a zobrala im pripravené ruksaky do školy. Úlohy si robili vždy v piatok, keď vedeli že idú na víkend k otcovi. Podala som mu ich.

„Natália, ďakujem ti za to, aká si,“ povedal a ja som prevrátila očami.

„Dobre, choď už lebo ti utečú. Dávaj na nich pozor.“ Zabuchla som dverami. Utekala som k oknu a čakala, kedy ich uvidím vychádzať z brány. Moje malé deti… boli také veľké. Vzdychla som si. Upratala som hračky, taniere po raňajkách, vyvesila a naplnila pračku, keď zazvonil zvonček. Išla som k telefónu a zdvihla ho. Asi niečo zabudli.

„Prosím?“

„Čau, kočka, otvor mi,“ zašvitorila mi do ucha Silvia. Zasmiala som sa a stlačila gombík na otvorenie brány. Odomkla som jej a išla som pustiť pračku.

„Naty!“ zakričala po chvíli.

„Tu som.“ Vyšla som z kúpeľne a pozrela na ňu. Mala dve tašky v rukách.

„Ty kam si zbalená?“

„Veci na spoločný obed a šaty na večer.“

„Na aký večer?“

„Nemrač sa, ideme na diskotéku. Filip je v robote.“ Žmurkla na mňa a ja som prevrátila očami.

„Nie, dnes nie. Mám na pláne umyť okná, prezliecť periny a utrieť prach.“

„Zas máš predvianočné maniere? Nebuď stále taká zodpovedná.“ Zasmiala sa.

„Musím byť, som na to sama. Keď to nespravím ja, nikto iný to za mňa neurobí.“ Stiahla som obočie.

„Keď to neurobíš ty, prídem ti s tým pomôcť.“ Potiahla ma za ruku.

„Bol tu Matej,“ zamrmlala som.

„A čo?“

„Včera mi napísal správu, že tu niečo zabudol…“

„Debil,“ zakliala Silvia.

„Vieš, rozmýšľala som nad tým, či to bol naozaj prsteň pre hentú.“ Otočila sa ku mne.

„Kašli na to.“

Prešli sme do kuchyne, kde Silvia zbadala môj zoznam. „To máš normálne zoznam, čo všetko chceš stihnúť?“

Mávla som rukou. „No… aby som na nič nezabudla.“

„Umyť okná, vianočný nákup, darčeky pre všetkých, urobiť poriadok, kapor, vianočné koláče…“ mrmlala si Silvia popod nos.

Išla som zavrieť balkón.

„Ešte ti tam niečo chýba!“ zakričala z kuchyne.

„Tak mi to tam dopíš.“ Usmiala som sa. Videla som, ako si tam zamyslene niečo čarbe. Keď som jej nahliadla ponad plece, vybuchla som smiechom.

„Nájsť sexy chlapa a mať SEX,“ prečítala som.

Silvia ma prinútila vykašľať sa na upratovanie. Keď sme sa dali do poriadku a ja som konečne prestala myslieť na Vianoce, začala som si užívať večer na diskotéke. Po chvíli som si išla k baru po pitie. Niekto ma oslovil. Otočila som sa a zbadala ho tam.

„To nie je možné, vy ma sledujete.“

„Nie je to naopak?“ Usmial sa tak, ako sa mi to páčilo. Pokrútila som hlavou.

„Môžem vás pozvať na drink?“

Prikývla som. Ani neviem, ako mi ubehol ten večer, keď som sa zrazu zobudila v posteli. V jeho posteli.

***

O Sandre Jones

Mladá, začínajúca spisovateľka pochádzajúca z Bratislavy. Narodila sa v roku 1991 a momentálne si užíva materskú dovolenku s treťou dcérou. Venuje sa oddychovému fotografovaniu, kresleniu, výrobe bio kozmetiky pre svoju veľkú rodinu a mimo toho aj písaniu príbehov. Čo ju nesmierne baví a napĺňa.

Pokiaľ by ste sa o autorke chceli dozvedieť viac, neváhajte ju kontaktovať na jej FB page 🙂

Spoznajte viac Doru z knihy Blondína hľadá od Blanky Svobodovej

19. novembra 2017

Kto nedá ruku k dielu, nech nečaká, že z toho niečo bude mať

19. novembra 2017

One Thought on Vianočný chaos – 2. Kapitola

  1. Super napísané, aj som sa pobavila, dýchala na mňa taká originálna slovenská atmosféra Vianoc (hlavne tie nákupy a ľudia) a záver napísaný, takže sa teším na pokračovanie 🙂

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *